O Katke sa s Katkou rozprávala kamarátka Ľubka Romanová. Rozhovor pôvodne nájdete na romanova.blog.sme.sk.

Nebotrasenie alebo koľko ciest musím bosá prejsť?
Čo všetko sa môže stať, keď sa nebo zatrasie.

Katku Koščovú poznám štyri roky. V júni v roku 2005 sme sa prvýkrát stretli. Nebo sa zatriaslo a v mojom živote, našom jazere ( prešovské ARO ) pristala hviezdička. Trošku popadaná a obitá slávou, lacným úspechom, všetkým dobrým aj zlým, čo sa s tým spája.
Viem, aj po štyroch rokoch, že nech to vyzerá akokoľvek, Katka kráča ( neľahko a Naboso) po ceste tvorby. Stále je sama sebou, neústupná vo svojich pocitoch, želaniach a snoch, v spôsobe nazerania na svet, dýchania jeho atmosféry. Vidím a viem, ako bojuje o svoju hudbu, ako zápasí s uzlom na jazyku, ako striasa zo seba nálepky olízané bulvárom...
Katka je mojou priateľkou.
V apríli 2009 vydala svoj tretí autorský album s názvom Nebotrasenie. Je to dobrosrdečný album a nemá nič spoločné s komerciou. Teší ma, že som mohla k nemu napísať predslov, lebo to nie je obyčajný album a ani Katka nie je obyčajné dievča.
A tak sa s ňou chcem rozprávať...

O albume Nebotrasenie

Nebotrasenie je leporelo tri v jenom. Hudba ( piesne – CD ), poézia ( básne a piesňové texty – kniha poézie) obrazy ( ilustrácie k poézii a k piesňam). Nie je trochu bláznivé ponúkať ľuďom „presilu umenia“, keď mnohí ľahko podliehajú instantným a prifarbeným gýčom, ktoré sa na nich denne valia zo všetkých strán a médií?
Neviem, či je to bláznivé? Mala som jasnú predstavu o tom, čo chcem spraviť. Povedala som si, že už je aj načase robiť veci tak, ako si to skutočne prajem. Iná cesta pre mňa neexistovala. Chvalabohu.

Kto prišiel na nápad spájať formy umenia - umenie v albume?
Páčili sa mi buklety, ktoré vyzerali ako knihy. Napadlo ma, že by to mohla naozaj byť kniha. Nielen texty a fotky o spevákoch, kapele, obsahu piesní, ale naozajstná malá knižka, napríklad s básňami. Mišo Baláž, ktorý píše pre mňa texty (aj na dva predchádzajúce albumy), píše úžasnú poéziu a je môj veľmi dobrý kamarát. Voľba bola jasná. A čo sa „vizuálu“ týka? Vedela som, že tam nechcem fotky ale ilustrácie. Ako prvý ma napadol Jaro Ondo, ktorého poznám vďaka Resuscitácii. Ako maliar má nesmierne krásne a originálne nápady. Keby som ich nepoznala, možno by ma takéto spojenie nenapadlo. Obaja sú vysoko inšpiratívni, tak som si z nich kúsok požičala.

Ako sa Nebotrasenie rodilo?
Odišli sme z veľkého vydavateľstva, všetko ostalo na nás. Najprv bol nápad, ktorým sme sa nadchli... a potom zistenie, že na jeho realizáciu budeme potrebovať nemalé peniaze. Tak ma napadlo osloviť na ich zháňanie jedného anjela, ktorý ak niečomu verí, presvedčí o tom celý svet. Ten anjel nám uveril, presvedčil sponzorov a my sme mohli začať s formálnou stránkou albumu, ako je nahrávanie, grafická úprava knihy, tlač a lisovanie CD. Predtým vznikli piesne, básne boli hotové, stačilo si z nich vybrať a Jarko maľoval podľa počúvania demo nahrávok...

Ako dlho trvalo natočenie albumu?
Nahrávali sme asi mesiac. Dobré bolo to, že sme mali už jasnú predstavu ako majú pesničky vyzerať, aké majú formy, aký nástroj v nich zaznie. Pri predchádzajúcom albume ( Naboso) piesne vznikali v štúdiu. Pri Nebotrasení boli hotové pred nahrávaním. Dokonca sme ich hrávali na koncertoch.

Čo bol najväčší problém pri jeho realizácii?
Najväčší problém bol stres, či sa zmestíme do rozpočtu, či nám vystačia financie. Nemohli sme zohnať miestnosť, kde by sa nahrali bicie tak, aby mali požadovaný zvuk. Ani sme ju nezohnali. V PKO v Prešove práve opravovali sálu, kde majú „živé“ krídlo. Tam sa nahrávať nedalo a padla aj predstava akustického a autentického zvuku klavíra. Ostatné možnosti boli pre nás nezaplatiteľné. Museli sme upúšťať z našich predstáv o zvuku celého albumu. Ale s výsledkom sme spokojní vďaka Tomášovi Višňovskému a Maťovi Migašovi, ktorí to celé nahrávali, strihali, ladili, mastrovali.

Aký je výsledok? Kam by si album zaradila?
Výsledok je pre mňa kniha s hudobným albumom, z ktorej sa nesmierne teším a som na ňu hrdá. Mám pocit, že sme ustáli to, čo sme si na začiatku predsavzali. Samozrejme, že sa veci vždy dajú robiť aj lepšie. Keď dnes rozmýšľame nad novými piesňami, tak tam nekompromisne chceme živé krídlo... to sú detaily a my sa na nich učíme a posúvame. Myslím, že sme spolu s kapelou, s ľuďmi v štúdiu, Jarkom, Mišom, Bobrom a anjelmi urobili niečo, z čoho sa tešíme. A ako sa zdá, pri všetkej skromnosti, môžeme si povedať - dobrá práca.

„Nebotrasenie“ podľa známeho slovenského šansoniera znamená, že ako speváčka si sa narodila.
Asi tým myslel, že som sa konečne našla, že som doma. Konečne!

Vesmír je úžasný, to spievaš v jednej piesni... Čo si počať s tým, že náš život je na zemi konečný, ako aj studňa nápadov...
Čo si s tým počať? Zmieriť sa. Netvrdím, že som, ale že by som mala. A ja neverím v konečnosť. Verím v cykly, verím v šance a v návraty, hlavne, že neexistujú náhody. Verím, že je to takto vymyslené, aby sme sa naučili, aby sme si zaslúžili. Verím, že sme na ceste a že aj keď z nej zídeme, raz sa na ňu musíme vrátiť. Všetci musia, to je úžasné a čarovné.

Ak je album nekomerčný, ako sa uživí speváčka?
Podľa mňa nezáleží na tom, či je, alebo nie je album komerčný. Ak je to dobré, tak si to nájde cestu a tak je to vo všetkom. Boli by ste prekvapení, koľko ľudí chodieva na koncerty kapiel, ktoré hrajú celý deň v rádiách. Nie je ich vždy oveľa viac, ako na koncerty „non- mainstream kapiel“. Niekedy dokonca menej. Dve veľké známe kapely pred časom rušili polovicu turné, lebo aj napriek menu, obrovskej reklame a známym hosťom, na koncert prišlo 50 ľudí. Publikum príde kedykoľvek na Lavagance, Longital, Živé kvety alebo inú alternatívu, lebo aj nekomerčné veci majú svoje miesto a svojich prijímateľov. Rovnako sme na tom aj my. Aj preto si budeme ďalej robiť a hrať naše pesničky a budeme sa tešiť z každého komu sa budú páčiť.

Čo chystáš?
Och, ja mám toľko plánov! Pustím sa asi do piatich percent z nich. Dokážem sa veľmi rýchlo nadchnúť pre mnohé veci, ale veľakrát s nimi ani nezačnem. Už rok sa s kamarátmi dohadujeme, že budeme chodiť na tanečnú. Chcela som si otvoriť kaviareň, palacinkáreň a asi dvesto ďalších podobných zariadení. Už by som si mohla aj vodičák spraviť! Rozhodla som sa napísať rozprávku, tú som aspoň dokončila, ale je debilná, takže to neplatí.
Mám už plány na ďalší album, robím nové pesničky. Ešte som ich ani neukázala kapele, ešte to má čas. Momentálne mi „horia“ ( už sú upečené – pozn. lr) uspávanky pre deti, ktoré robíme spolu s mojim švagrom a sestrou. Tie by mali uzrieť svet na jeseň. Potom októbrové „unpluged turné“ a decembrové „piano tour“. A mám aj rôzne cestovateľské plány a svadobné plány, tie sa hádam splnia. A chystám sa tak nejako „počlovečiť“, aby bolo všetko, čo dostávam zaslúžené. Na to sa chystám každý deň.

O Katke.

Tak koľko ciest si musela bosá prejsť od apríla 2005?
Sú to štyri roky a ja som sa už dávnejšie prestala obzerať. Všetko sa zlialo a ja to teraz vnímam ako školu. Za 4 roky sa udialo množstvo krásnych aj menej pekných vecí, ale nestalo sa nič, čo by ma zdrvilo. A za to som vďačná...aj za to, že v mojom doterajšom živote prevažuje to pekné.

Kým si, kým sa cítiš / vidíš dnes?
To je ťažké. Možno neviem kým som, ale viem, kým by som mohla byť a to je dobrý smer. Človek si o sebe rád vytvára predstavy. Dnes už nepodlieham falošným predstavám o sebe tak ako kedysi a to je tiež slušné poznanie.

A kým sa zdáš?
Myslím, že nie je dôležité kým sa zdám, ale kým som. Kedysi pre mňa bolo veľmi dôležité budiť dojem, že som taká a taká. Dnes je pre mňa dôležitejšie byť, ako sa zdať.

Snívaš rada. Ľudia a ich sny sa v čase a priestore menia. O čom dnes sníva Katarína Koščová a z čoho sa už vysnívala?
Ja mám taký klasický sen, aby bolo dobre bez ďalšej špecifikácie, aby bolo dobre tak všeobecne. Je to prianie. A asi som sa vysnívala z predstavy, že chápem. Zistila, že strašne veľa vecí nechápem, nerozumiem im a že mnohým veciam ani nechcem porozumieť. Som riadne nechápavá v istých prípadoch.

Kam chceš ísť?
Niekam, kde bude pekne, kde sa toho veľa naučím, niekam, kde sa zobudím. Nie je to žiadne konkrétne miesto, je to pre mňa neopísateľný stav precitnutia.

Čoho sa bojíš?
Ja sa bojím úplne všetkého. Bojím sa o mojich blízkych, bojím sa lietadla, že spadne, hada, že ma uhryzne, bojím sa o lásku, že nevydrží navždy... A najviac by som sa mala báť strachu, lebo je neadekvátny, zbytočný a vzniká z neho strašne veľa zlého. Vždy keď si to uvedomím rýchlo prepnem a všetok strach zmizne. Škoda, že si to uvedomujem iba krátko.

Bez čoho si nevieš svoj život predstaviť?
Hlavne bez ľudí, ktorých mám rada, všetko ostatné sa dá odfiltrovať.

Čo ťa bolí?
Niekedy ma bolí, že čím som staršia, jasné veci prestávajú byť jasné a jednoduché. A nezložitými jasnými vecami si komplikujem život, sebe aj ostatným.

Čo miluješ?
Milujem, keď si s kamarátmi sadneme a zahráme Bang (a vyhrám ), keď sa ideme prejsť na Kvašnú vodu, keď spolu trávime čas, keď ideme s našimi opekať k jaskyni. Milujem spev Dana Bártu a obrazy Modiglianiho, svet Harryho Pottera a svet, ktorý tvorí John Irving, milujem Brown Eyed girl od Van Morrisona a keď ma niekto škrabká po chrbte, Benátky a Český Krumlov, Oravský hrad, avokádo, DRU tyčinky, Prešov, našu obývačku, Juliette Binoche, kamarátkinu chalupu na Závadke, obrovské tašky, zošity a perá, hojdacie kreslo mojej sestry, film Wooodyho Allena – Všetci hovoria, milujem Ťa ... spústu ďalších vecí.

Koho ľúbiš?
Tie mená by aj tak nikomu nič nehovorili, hlavne sa teším, že je tých ľudí veľa a že to je opätované.

Čo ťa štve?
Štve ma, keď mám pravdu, ale hádajú sa so mnou. A ešte ma dodatočne štve, keď nemám pravdu a hádam sa. Štve ma množstvo ďalších vecí, ale snažím sa to kontrolovať, aby som sa dožila dôchodku.

Čo ťa nenormálne štve?
Nenormálne má štve, že existujú veci, s ktorými sa nedá (alebo nechce) nič robiť, ktoré sa nedajú zmeniť, aj keď sa ponúknu logické riešenia alebo alternatívy. Snažím sa s tým zmierovať, no niekedy ma pochytí neskutočná bezmocnosť, márnosť a hnev. No, štve ma to!

Čo zvieratá?
My sme zvieratkomilní. Celá rodina. Vždy sme nejaké zvieratko mali. Najdlhšie s nami býval Piťo – (andulka), ktorý nám priletel na balkón, keď som mala 12 rokov a stal sa právoplatným členom našej rodiny. Lietal si voľne po byte, jedával s nami, hral sa s nami. Aj sa s nami kúpal ...a pred dvomi rokmi zomrel, lebo bol už veľmi starý. Teraz u našich býva neurotická mačka Vilma a my máme doma hyperaktívnu a hypernepríjemnu mačku Agátu, ktorá škriabe a hryzie, ale inak je perfektná a zbožňujeme ju. A keď som bola malá, mali sme škrečky, rybičky a korytnačky ...a ešte mole a tie máme dodnes.

Čo stromy a kvety?
Ja mám veľmi rada kvety, len sa o ne asi neviem starať, zatiaľ vždy vykapali. Ešte aj kaktus. Okrem toho sa naša Agáta dostane všade a väčšina mojich pestovateľských pokusov skončila v jej pazúroch. Inak, uprednostňujem stromy pred kvetmi. Keď som bola malá, stále som na nejaké liezla a volala som ich kone, mala som pocit, že cválam, keď fúkal vietor a sedela som vysoko.

Čo deti?
Odkedy začali na svet prichádzať deti mojich kamarátov, začínam si predstavovať moje vlastné. A odkedy sa narodil náš Matej (syn mojej sestry), uvažujem o tom čoraz viac.
Už som si pre ne vybrala mená aj otca. Ešte tomu dávam také dva – tri roky. Najprv svadba. Ja som v tomto konvenčný tradičný typ.

Čo dary?
Dávanie darov vnímam ako akt s úmyslom spraviť radosť. Teším sa, keď sa niekomu podarí spraviť radosť mne a rovnako sa teším, keď spravím radosť niekomu ja. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem potrebu darovať zmysluplné darčeky. Už nekupujem všetko krásne a pekné, čo mne alebo obdarovanému môže hniť na polici. S kamarátmi sa snažíme kupovať darčeky, ktoré nás ešte viac spájajú. Napríklad spoločné hry, alebo permanentky na kúpalisko.

Čo knihy a poézia?
Knihy milujem, mám ich plnú obývačku, na čo som hrdá. Nehrám sa na intelektuálku, najviac čítanou knihou v mojej knižnici je Harry Potter (všetkých 7 časti). Mám rada ako knihy voňajú, ako šuštia. Mám slovník cudzích slov, ktorý parádne šuští. A milujem príbehy! Momentálne čítam Tuláka po hviezdach od Jacka Londona. Tá kniha vo mne vzbudila neskutočnú nádej a priniesla pokoj do života, akési zmierenie. Viem, že ten pocit pominie, ale potom si vezmem ďalšiu knihu a prežijem ten pocit znova, alebo aj iný, to je jedno, budem si to stále pripomínať. Ak je príbeh dobre napísaný, ožije vo mne a zhmotní sa. A preto milujem Saroyana, Irvinga, Allena, Betty MacDonaldovú, Süskinda, Čechova, Rowlingovú, Bulgakova, Marqueza, Kunderu, Dahla...svoje príbehy napísali tak, že počas ich čítania sa so mnou niečo stalo.

Čo rozprávky?
Rozprávkové knihy patria k mojim najobľúbenejším. Nedávno som prečítala Čarodejníka z krajiny OZ z krásnej rozprávkovej edície, ktorú vydalo SME. Mám strašne rada Emila z Lunebergy, Pippi, Rozprávky Oscara Wilda a Hermana Hesseho, Mary Poppins a úplne a najčastejšie sa vraciam k Harrymu Potterovi. Strašne ma rozčuľuje, keď to niekto odsúdi a priori bez toho, aby si to prečítal. Nie všetko, čo má enormný komerčný úspech musí byt bezduché a nekvalitné.

V čo veríš?
V láskavého Boha so zmyslom pre humor. Ešte stále.

NÁJDETE NÁS / YOU CAN FIND US:
www.katkakosc.sk
www.myspace.com/katkakoscova
www.facebook.com/katarinakoscova
www.bandzone.cz/katarinakoscova
www.slnkorecords.sk

naši mediálni kamaráti:
www.gregi.net
www.hudba.sk